Ako sme utiekli z Litomyšla

Pri plánovaní Jeseníkov som si uvedomila, že zo Šumperka je to pomerne blízko do Litomyšla. To už síce nie sú Jeseníky, dokonca ani Morava, ale Východné Čechy, no je to tak nádherné mesto, že vynechať ho by bol hriech. Chcela som mužovi ukázať historické námestie, kvalitný verejný priestor a podľa mňa najkrajší renesančný zámok na svete. (Opäť, sgrafito v podobe listovej obálky, také typické pre fasádu litomyšlského zámku sa dostalo aj do vizuálnej identity mesta.) Ubytovaní sme boli priamo v zámockom areáli v budove zámockého pivovaru, kde sa okrem iného narodil aj Bedřich Smetana. Priestory pivovaru zrekonštruoval známy architekt Josef Pleskot a slúžia dnes ako ubytovacie zariadenie a zázemie pre organizovanie rôznych podujatí. Cestovať za kvalitnou architektúrou je momentálne moje najväčšie potešenie a prenocovať v niektorej z realizácií vyhlásených architektov úplný sen.

… bývať v niektorej z realizácií vyhlásených architektov…

Prišli sme počas každoročnej najvýznamnejšej udalosti v meste, medzinárodného operného festivalu Smetanova Litomyšl, ktorého hlavná scéna sa nachádza na nádvorí zámku. V cene ubytovania sme tak nevdojak mali aj kultúru a večer pri otvorených oknách počúvali živú hudbu priamo z postele. Na zámockom návrší sa nachádza aj ďalší žiarivý príklad obnovy historickej pamiatky. Odsvätený piaristický chrám Nájdenia sv. Kríža, ktorý bol zrekonštruovaný vrámci Revitalizácie zámockého návršia v r. 2015 a dnes slúži ako galéria, vyhliadka alebo sobášna sieň. Kostol nielenže zachránili pred zrútením, ale vniesli doňho aj nové, moderné vrstvy, ktoré poskytujú nečakané pohľady a priestorové zážitky. A koho zaujíma urbanizmus, rozvoj a zveľaďovanie miest, odporúčam rozhovor s prvým porevolučným starostom Litomyšla, vďaka ktorému je dnes zámocký areál zapísaný na zozname UNESCO.

Toto všetko bolo však len „křoví“ pre hlavného hrdinu nášho výletu do Litomyšla, a tým bola káva. Kaviareň Kafemysl priamo na hlavnom námestí je totiž ďalšou jagavou hviezdou českého kávového neba. Kafemysl je exemplárnym príkladom toho, že aj na malom meste môže fungovať kaviareň s výberovou kávou bez kompromisov. Počas festivalu sa tu kávostroj prakticky nezastavil, fronty stáli až von vďaka výborným letným kávovým drinkom a dezertom. Kameňom úrazu však bolo v Litomyšli jedlo. Ak sme si aj mysleli, že počas festivalu bude trebárs v Kláštorných záhradách, kde sa odohrával program pre širokú verejnosť nejaký gastro kútik, tak sme sa prerátali. Prvý večer sme ostali s pivom a klobásou na lavičke v parku, ale na druhý deň sme nič nenechali na náhodu. Keď sme sa ľudí z Kafemyslu pýtali, kam sa máme ísť najesť, chvíľu sa škrabali po brade a potom sa spýtali: „A ktorým smerom idete, na Olomouc alebo na Hradec (Králové)?

Nakoniec sme vyrazili na juh, teda späť na Moravu, na Statek Blatiny. Zabŕdli sme tým neplánovane na Vysočinu, ktorú máme v pláne gastronomicky preskúmať až na budúci rok, ale malá ochutnávka nikdy nezaškodí. Aspoň vieme, čo nás o rok čaká. Statek Blatiny nám silno pripomínal rakúske rodinné reštaurácie s rustikálnym dekorom a svätými obrázkami na stenách, ale aj kuchyňou bol poňatý veľmi podobne. Poctivá tradičná kuchyňa nám veru dobre padla po šiestich dňoch na cestách bez poriadneho vareného jedla. A tie jahodové gule, ach! Inak by som chcela obzvlášť vyzdvihnúť fantastický servis a prístup pána majiteľa, ktorý sa o nás staral. Už dávno som takú profesionálnu a erudovanú obsluhu nezažila. Už som aj zabudla, aké príjemné je v reštaurácii komunikovať s niekým, kto sa vo svojej profesii vyzná a robí ju naozaj so záujmom. Skvelé!

A ešte jednu dobrú skúsenosť máme z Vysočiny, zo Selského dvora v Daňkoviciach. Reštaurácia varí aj pre susedný letný tábor, rozhodne tu cez prázdniny nie je uhorková sezóna, ale mala som trochu obavy, priznám sa. Reštaurácia nie je práve vizuálne najpríťažlivejšia, z interiéru a dekorácií ma „boleli oči“, to mám vždy strach, čo mi pristane na tanieri. Sedeli sme ale na perfektnej presklenej terase a vďaka čarovnému výhľadu do krajiny a západu slnka som rýchlo zabudla na to, čo je okolo mňa. A, našťastie, jedlá boli nad očakávanie dobré. Konečne som videla na tanieri väčší podiel zeleniny, dokonca sezónnej (gazpacho!) a bez obligátnej prílohy ryža/zemiaky. Šalát bol dobre ochutený, krokety z čerstvého syra ľahučké a prekvapivo osviežujúce. Dokonca som mala miestami pocit, že takto nejako by som to uvarila aj ja, rozpoznala som v tom kuchárov rukopis a chute. Usmievala som sa ešte dlho po ceste domov.

Ako sme sa tak túlali posledný večer po Litomyšli a nasávali jeho nočnú atmosféru, zapadli sme do dvora krčmičky Na sklípku, kam v prípade núdze pokojne môžete zájsť na nejakú hospodskú klasiku pod zub, nakladaný hermelín, rozbíf, polievku a vôbec sa toho nemusíte báť. Prišli sem aj baristi z Kafemyslu po záverečnej na pivo. Mimochodom, Na sklípku sa nachádza v uličke Josefa Váchala, pomenovanej podľa ďalšieho známeho umelca, s ktorým je Litomyšl spätý. Je to presne tá úzka ulička s „prampouchmi“, vedúca z námestia na zámocké návršie, vyzdobená modernými sgrafitmi Váchalových drevorytov a citátov z jeho Krvavého románu z r. 1924. Ak vás ponurá, až desivá tvorba Josefa Váchala zaujíma, vrelo odporúčam návštevu jeho múzea Portmoneum na ulici T. Novákové, ale deti a citlivé duše z toho radšej vynechajte.

Apropos, najnovšie vrabce čvirikajú, že ľudia z Kafemyslu každú chvíľu otvoria sesterský Dvorek, kde okrem kávy budú na mieste aj piecť a pripravovať raňajky, hurá, hurá, a samozrejme, budú mať aj krásny dvor. Asi sme mali s tým pobytom v Litomyšli počkať do budúceho roka, aby sme z takého utešeného mestečka nemuseli utekať preč kvôli jedlu. Lebo robiť by tu bolo čo, ani zďaleka sme neprešli a nevideli všetko. Takto sme ale radšej brali nohy na plecia, konečne sa ísť niekam dobre najesť a zabaviť s priateľmi. Naša expedícia mala totiž končiť poslednými štyrmi dňami v úplnom raji. Dvadsaťštyri hodín denne nepretržitý prísun inšpirácie, krásy, dizajnu, fantastickej kávy a jedla a zábavy bez toho, aby sme museli vytiahnuť päty z areálu. Konečne zaslúžená rozmaznávacia dovolenka podľa môjho gusta! A kde sme to nakoniec zakotvili a zakončili dovolenku bez detí vo veľkom štýle? Vydržte…